Dve aktuálne kauzy, jeden starý príbeh
Najväčšou témou NHL v prvých dňoch prípravných kempov sú dve blížiace sa výmeny. Situácie okolo Connora Hellebuycka a Dylana Larkina sa vyvíjajú odlišne — Larkin sa dostavil na kemp v Detroite (no pre zranenie netrénuje na ľade), zatiaľ čo Hellebuyck sedí doma namiesto toho, aby sa pripojil k spoluhráčom vo Winnipegu.
Ide o dva rozdielne scenáre, no oba sú súčasťou toho istého väčšieho príbehu: hviezdni hráči, ktorí chcú preč. Videli sme to už čiastočne aj pri odchode Bradyho Tkachuka z Ottawy, a Zach Werenski sa chystal spraviť to isté v Columbuse, kým si to nerozmyslel. To všetko podnietilo množstvo debát o „novej ére hráčskej moci" v NHL, kde sa hviezdy nehanbia vynútiť si odchod zo situácie, v ktorej nechcú zostať.
Ide o dôležitý vývoj. Je to však naozaj až také nové?
Z pohľadu nedávnej histórie áno — je vzácne vidieť hráča skúšať takýto typ tlaku, nieto ešte viacero hviezd naraz. Ak sa však pozrieme na širší historický obraz, zistíme, že podobné príbehy vôbec nie sú v dejinách NHL zriedkavé. V skutočnosti sú pomerne bežné.
Ako veľmi bežné? To zistíme tak, že zostavíme historickú „zostavu" hviezd, ktoré si vynútili výmenu.
Ideme na 20-člennú zostavu — 12 útočníkov, šesť obrancov a dvoch brankárov. Aby sa hráč kvalifikoval, musel urobiť niečo, čo výmenu prakticky vynútilo, nie len o ňu požiadal. Ide o trochu subjektívnu hranicu, ktorá bude na niektorých miestach nejasná. Hľadáme však chlapíkov, ktorí bojkotovali tím, odišli domov, alebo podnikli nejaký krok, ktorý v podstate prinútil ich klub k výmene. Len vyjadriť preferenciu pre výmenu nestačí — chceme chlapíkov, ktorí to mysleli vážne.
Brankári
Patrick Roy, Montreal Canadiens
Našu zostavu začneme jednou z najväčších legiend vôbec, vďaka jednému z najväčších kolapsov v histórii. Royov nechvalne známy debakel z rúk Detroit Red Wings ho priviedol k tomu, že prezidentovi klubu Ronaldovi Coreymu prisahal, že odohral svoj posledný zápas za Canadiens. A hoci bola výmena pravdepodobne nevyhnutná už aj pred tým večerom, Royovo dramatické vyhlásenie znamenalo, že sa musela udiať rýchlo — možno až príliš rýchlo, ak sa na to spätne pozeráme z pohľadu fanúšikov Montrealu.
Andy Moog, Edmonton Oilers
Je zvláštne ťažké nájsť brankárov, ktorí spĺňajú kritériá pre našu zostavu, do takej miery, že Hellebuyck má miesto istené hneď, ako sa jeho výmena zavŕši. Dovtedy sa uspokojíme s Moogom, veľmi dobrým brankárom osemdesiatych rokov, ktorý takmer celú sezónu vynechal pri zmluvnom spore s Oilers, kým ho napokon v termíne uzávierky prestupov roku 1988 nevymenili do Bostonu. Moog dovtedy pôsobil v kanadskej reprezentácii — niečo, čo sa vtedy bežne dialo v časoch, keď NHL ešte neposielala svoje hviezdy na olympiádu.
Čestné zmienky: Dominik Hašek chcel odísť z Buffala, no neviem, či si to naozaj vynútil. Podobne aj Ryan Miller. Situáciu Bernieho Parenta komplikovala liga WHA. Ken Dryden si vzal rok voľna, no to súviselo so zmluvou, nie s výmenou.
Obrancovia
Chris Pronger, Edmonton Oilers
Len pár dní po tom, čo dotiahol Oilers k prekvapivému postupu do finále Stanley Cupu 2006, Pronger šokoval mesto, keď požiadal o výmenu. Uprostred kolujúcich fám Pronger odmietal priamo objasniť dôvody svojej žiadosti, hoci dal jasne najavo, že odohral svoj posledný zápas v Edmontone. Svoju verziu príbehu podrobnejšie opísal až nedávno, hoci nie každý mu ju úplne uveril.
Paul Coffey, Edmonton Oilers
Náš čisto edmontonský obranný pár uzavrieme Coffeym — vtedy dvojnásobným víťazom Norris Trophy, ktorý práve oslávil 26 rokov, keď sa rozhodol, že chce z Edmontonu preč. Coffey práve dohral s kanadským tímom na Pohári sveta 1987, keď oznámil Oilers, že sa nedostaví na kemp, pokiaľ nedostane výrazné navýšenie platu. Nejako dokázal ustáť aj devastujúci finančný dopad pokuty 250 dolárov denne, ktorú mu Oilers udelili, no po tom, čo najprv pôsobil otvorene voči možnému návratu, dal jasne najavo, že o žiadnom zmierení nemôže byť reč, potom čo ho majiteľ Peter Pocklington urazil. Svoje želanie napokon dostal výmenou do Pittsburgh Penguins, hoci musel na dohodu počkať niekoľko mesiacov.
Red Kelly, Detroit Red Wings
Toto je trochu zvláštny prípad, no chcel som zaradiť aspoň jednu výmenu z éry Original Six. Nebolo to jednoduché, keďže hráči v tých predodborárskych časoch nemali takmer žiadnu vyjednávaciu silu. V skutočnosti to jediné, čo mohol nespokojný hráč urobiť, bolo vyhrážať sa, že skončí a bude si zarábať na živobytie inak — čo v podstate urobil aj Kelly, keď ho Wings v roku 1960 vymenili do New York Rangers.
Kelly nemal záujem ísť do New Yorku, tak oznámil svoj predčasný odchod do dôchodku uprostred sezóny. Či to myslel vážne, alebo len blafoval, závisí od toho, kto príbeh rozpráva, no výmena do Rangers bola rýchlo zrušená a Kellyho práva namiesto toho presunuli do Toronto Maple Leafs, kde šťastne pokračoval v kariére ešte ďalších sedem sezón.
Phil Housley, Winnipeg Jets
Udržať si prehľad v Housleyho rôznych transakciách môže byť náročné — počas 21-sezónnej kariéry hral za osem tímov. No jeho najproduktívnejšia sezóna prišla práve v drese Jets v ročníku 1992/93, keď nazbieral 97 bodov a skončil piaty vo voľbe o Norris Trophy. Toho leta dosiahol štatút obmedzene voľného hráča a jasne dal najavo, že sa do Jets nevráti — podľa niektorých správ mali byť dôvodom kanadské dane. Po niekoľkých týždňoch drámy počas prípravného kempu Jets napokon ustúpili a Housleyho vymenili do St. Louis Blues.
(Mimochodom, nemal som v úmysle zámerne vybrať skoro samých hráčov, ktorí chceli preč z kanadských tímov, ale povedzme si to takto — bude to ešte horšie, kým sa to zlepší.)
Bryan Berard, Ottawa Senators
Berard bol konsenzuálnou jednotkou draftu 1995. Bohužiaľ pre neho, toto výberové právo vlastnila franšíza Ottawa Senators, ktorá — povedzme to slušne — prechádzala náročnou fázou expanzie. Spočiatku sa zdalo, že Berard je ochotný stať sa hráčom Senators, no situácia sa rýchlo skomplikovala, keď sa nedostal do zostavy z kempu a nasledoval neprehľadný, verejný zmluvný spor. Ešte pred prvým zápasom za Ottawu jasne dal najavo, že chce preč, a o pár mesiacov neskôr sa jeho želanie splnilo.
Al Iafrate, Toronto Maple Leafs
Keď nebol práve zaneprázdnený tým, aby bol najzaujímavejším mužom ligy, Iafrate sa dokonale hodil do cirkusu Toronto Maple Leafs éry majiteľa Ballarda. To trvalo až do roku 1991, keď Iafrate napokon „prasklo" — odišiel z tréningu a požiadal o výmenu. Klub vyhovel a o týždeň neskôr ho poslal do Washington Capitals.
Čestné zmienky: Scott Niedermayer mal dve dlhšie absencie v New Jersey Devils, no ani jedna sa neskončila výmenou. Ray Bourque požiadal o výmenu, no nemusel k tomu prinútiť Boston Bruins vyhrážkami. Jacob Trouba vynechal mesiac vo Winnipegu, no to priamo nesúviselo s jeho neskoršou výmenou do Rangers. Chris Chelios sa zdá byť nejednoznačný v tom, či niekedy naozaj chcel, aby ho Chicago Blackhawks vymenili. Ak však potrebujeme náhradníkov, môžeme povolať Sheldona Souraya. A možno aj Werenského o rok neskôr.
Útočníci
Eric Lindros, Quebec Nordiques
Toto je pravdepodobne najznámejší spor medzi hráčom a klubom v histórii NHL — Lindros radšej „spálil" celý rok kariéry, než by podpísal s biednymi Nordiques za akúkoľvek cenu. Quebec ho nakoniec musel vymeniť, čo vyústilo do naozaj bizarnej situácie. Ide o divoký príbeh, ktorý si zaslúži miesto na tomto zozname ešte pred druhým prípadom, keď si Lindros vynútil výmenu — z Philadelphie Flyers do Rangers v roku 2001, opäť po celom roku mimo hry.
Mark Messier, Edmonton Oilers
Po piatich Pohároch vyhraných v Edmontone mal Messier dosť skúpeho prístupu majiteľa Petera Pocklingtona a pred sezónou 1991/92 požiadal o výmenu. (Vtedy sa fanúšikom hovorilo, že Messier chce novú zmluvu — žiadosť o výmenu sa potvrdila až o roky neskôr.) Zostal doma počas prvého zápasu Oilers a jeho želanie sa napokon splnilo výmenou do Rangers. Pre New York sa tento krok vyplatil, pre Edmonton už nie tak veľmi.
Doug Gilmour, Calgary Flames
Flames a generálny manažér Doug Risebrough sú často terčom posmechu za desaťhráčovú výmenu s Leafs vystavanú okolo Gilmoura a niekdajšieho 50-gólového strelca Garyho Leemana. Hoci je pravda, že táto dohoda sa napokon ukázala ako jedna z najnevyváženejších v histórii hokeja, jeden kľúčový detail sa často vynecháva: Gilmour odišiel z Flames, aby si vynútil výmenu. Aj vtedy bolo zriedkavé, aby hráč odišiel domov uprostred sezóny, no Gilmourova frustrácia z Risebrougha a Flames dosiahla bod zlomu.
Pavel Bure, Vancouver Canucks
Pre úplnosť — nejde o legendárne bojkotovanie play-off z roku 1994, o ktorom nám rozprával Don Cherry v relácii „Hockey Night in Canada" — to sa podľa nahnevaného Pata Quinna zjavne nikdy nestalo. Ide skôr o verziu z roku 1998, kedy Bure sedel doma takmer polovicu sezóny, kým ho Brian Burke napokon nevymenil do Panthers.
Pat LaFontaine, New York Islanders
Konečne si Kanada oddýchne. Ide o LaFontainov bojkot z roku 1991, keď hviezdny center žiadal od Islanders lepšiu zmluvu a vynechal celý prvý mesiac sezóny, kým sa napokon nedohodol na prestupe do Buffala. So Sabres zaznamenal úspech, kým sa v roku 1997 nerozhorel ďalší spor — tentokrát o to, či je LaFontaine dosť zdravý na to, aby mohol hrať. Sám si myslel, že áno; klub si tým nebol taký istý, čiastočne možno aj kvôli tomu, koľko veteránovi platili. To napokon viedlo k ďalšej výmene, tentokrát do Rangers.
Mike Peca, Buffalo Sabres
Po tom, čo získal Selke Trophy a trikrát skončil medzi top piatimi v jej hlasovaní, Peca oznámil Sabres, že chce preč. Zdalo sa, že ho neposlúchajú — aspoň podľa jeho vlastných slov — a napokon sa rozhodol nedostaviť sa do tímu v snahe vynútiť si presun. Nakoniec vynechal celú sezónu 2000/01, kým ho Buffalo napokon nevymenilo do Islanders.
Keith Tkachuk, Arizona Coyotes
Matthew Tkachuk, Calgary Flames
Brady Tkachuk, Ottawa Senators
Áno, samozrejme budú všetci na jednej formácii. Napokon, keď dáte túto trojicu dokopy, čo by sa mohlo pokaziť? Bradyho príbeh poznáte — požiadal o odchod z Ottawy v situácii, keď Senators v podstate mali len jeden klub, s ktorým mohli rokovať. To nebol prípad staršieho brata Matthewa, ktorý bol otvorený viacerým destináciám, pokiaľ nešlo o Calgary. A nezabudnime ani na otca Keitha, ktorý bojkotoval Arizonu v roku 1997 a znova o rok neskôr. Oba prípady viedli k pokutám udeleným klubom, kým sa Tkachukovi napokon nesplnilo želanie výmenou do St. Louis Blues — ešte predtým, než stihol vyhlásiť tretí bojkot proti Coyotes.
Alexei Yashin, Ottawa Senators
Toto bol zvláštny prípad. Po napätom začiatku kariéry v Ottawe, plnom zmluvných sporov a stiahnutého charitatívneho daru, mal Yashin dosť. Namiesto toho, aby sa dostavil na sezónu 1999/2000, zostal doma a Senators ho napokon suspendovali na celý rok. S rokom platnosti zmluvy, ktorý mu ešte zostával, Yashin veril, že vynechaná sezóna z neho urobí voľného hráča. Ligový arbiter to však posúdil inak, a hoci sa Yashin vyhrážal vynechaním ešte jednej celej sezóny, napokon sa dostavil, odohral posledný rok zmluvy a nakoniec sa dočkal aj vytúženej výmeny.
Dany Heatley, Ottawa Senators
Ďalší výnimočný prípad z éry platového stropu — Heatleyho rozchod so Senators bol rovnako nepríjemný ako ten Yashinov. V kroku, ktorý by pôsobil povedomo aj dnes, Heatley požadoval výmenu a zároveň využil svoju doložku o zákaze výmeny bez súhlasu na kontrolu vlastnej destinácie — použil ju na zablokovanie presunu do Edmontonu. Senators sa napokon museli uspokojiť so slabým balíkom od San Jose Sharks.
(Mimochodom, hoci sa Heatley pridáva k Berardovi, Tkachukovi a Yashinovi ako ďalší hráč Senators na tomto zozname, nepočítame mená ako Jason Spezza, Mark Stone alebo Erik Karlsson, ktorí síce požiadali o výmenu, no nezašli tak ďaleko, aby si ju vynútili rovnako ako ostatní v našej zostave.)
Steve Larmer, Chicago Blackhawks
Často platí, že ak chce hráč preč, musí byť ochotný niečo obetovať — možno hrávací čas, možno pokuty a stratený plat, alebo jednoducho reputáciu. No málokto obetoval šancu na zápis do histórie. Larmer to urobil, keď zostal doma namiesto toho, aby sa dostavil do Hawks na začiatku sezóny 1993/94, hoci ho to stálo šancu prekonať ligový rekord v počte odohraných zápasov v rade. Larmer chcel novú zmluvu a nový začiatok, a napokon ho dostal mesiac po štarte sezóny, keď ho Hawks v trojstrannej výmene poslali do Rangers.
Čestné zmienky: Megahviezdy ako Wayne Gretzky a Phil Esposito zaraďujeme do kategórie hráčov, ktorí možno chceli výmenu, no nikdy si ju nevynútili. Po istom váhaní som do tejto kategórie zaradil aj Brendana Shanahana, aj keď mu fanúšikovia Hartfordu stále neodpustili. Darryl Sittler bol prakticky vytlačený z Toronta, hoci si nepochybne oddýchol, keď sa výmena napokon udiala, a nebol som si istý, či by sa mal počítať aj Dale Hawerchuk. Mohli by sme sa však obrátiť aj na mená ako Keith Primeau, Jimmy Carson a Jonathan Drouin, keďže útočníci zjavne radi menia dresy.
(A samozrejme, jedno miesto v „taxi tíme" si šetríme pre Dylana Larkina.)
