Všetko sa dá vyčítať z očí. Sir Alex Ferguson počas zlatej éry Manchestru United vravel, že sa vždy pozeral svojim hráčom do očí a hľadal signály, či sú ešte hladní po úspechu, alebo ich už úspech nasýtil. Podobne to robil aj Pep Guardiola v Barcelone, Bayerne či Manchestri City. „Pozeráte sa hráčom do očí, je to trochu ako pri pohľade na milenku,“ povedal novinárom v roku 2014, keď viedol Bayern. „Buď v nich vidíte vášeň a ochotu nechať sa zviesť, alebo sledujete, ako vášeň postupne vyprcháva.“
Nie je preto prekvapením, že podobnými slovami hovorí aj Mikel Arteta, keď sa Arsenal pripravuje o týždeň (21. augusta) obhajovať titul v Premier League. Tréner spomínal „energiu v telách hráčov, v ich očiach, v tom, ako sa tvária“ a potrebu „cítiť tú energiu a ducha hneď od začiatku“.
Zisk prvého ligového titulu klubu od roku 2004 bol misiou, ktorá pohltila Artetu, jeho tím aj hráčov – ak nie hneď od jeho nástupu v decembri 2019, keď taký úspech pôsobil nereálne, tak určite od začiatku sezóny 2022/23, prvej z troch po sebe idúcich sezón, v ktorých Arsenal skončil druhý. Sám vtedy hovoril, že sú „posadnutí“ myšlienkou vyhrať ligu. A bolo to na tíme vidieť.
Teraz sa všetko začína odznova.
V rozhovore pre oficiálny web klubu Arteta hovoril o „zodpovednosti“ nadviazať na májový triumf, o túžbe „posunúť klub na inú úroveň“, o potrebe „lepšieho kádra, lepších jednotlivcov“ a o tom, že už vie, čo treba zlepšiť a „čo bude potrebné na to, aby sa to podarilo“.
Najväčšia slabina je jasná
Arsenal minulú sezónu strelil v Premier League len 71 gólov – najmenej spomedzi všetkých majstrov ligy od Leicesteru v sezóne 2015/16. Až 25 z nich padlo zo štandardných situácií, čo je najvyšší počet spomedzi všetkých majstrov za 34 rokov existencie Premier League. Naopak, iba 42 gólov strelili z hry – výrazne najmenej spomedzi šampiónov za posledné desaťročie. Ďalší najnižší počet mala Chelsea v sezóne 2016/17, a to 61. Inak povedané, každý iný tím, ktorý za posledných desať rokov získal titul, dal z hry aspoň o 45 % viac gólov ako minulosezónny Arsenal. V prípade Manchestru City z ročníka 2018/19 to bolo takmer dvojnásobne.
Toto síce zapadá do širšieho trendu – minulá sezóna Premier League priniesla len 2,75 gólu na zápas (oproti 2,93 v predchádzajúcom ročníku a 3,28 o rok skôr) a len 1,8 gólu z hry na zápas – no Arsenal bol skôr priekopníkom tohto trendu než jeho obeťou. Produktivita útočných hráčov „Gunners“ bola na majstrovský tím pozoruhodne nízka.
V gólových príspevkoch (góly plus asistencie) v lige kraľoval Viktor Gyökeres s 15 (14 gólov, jedna asistencia), nasledovali Leandro Trossard (6+6) a Bukayo Saka (7+5) po 12, Eberechi Eze mal deväť (7+2). Ďalej Declan Rice deväť, Jurrien Timber osem, Martin Ödegaard, Mikel Merino a Gabriel po sedem.
Pre porovnanie – Mohamed Salah mal predchádzajúcu sezónu pri titule Liverpoolu 47 gólových príspevkov (29 gólov, 18 asistencií), výrazne prispeli aj Luis Díaz, Cody Gakpo, Dominik Szoboszlai, Alexis Mac Allister, Trent Alexander-Arnold či Diogo Jota. O sezónu skôr viedol pri triumfe City Erling Haaland s 32 príspevkami, za ním Phil Foden, Julián Álvarez, Rodri, Bernardo Silva, Kevin De Bruyne a Jeremy Doku.
Príležitosť skrytá v slabine
Takéto čísla vyzerajú pre Arsenal zle. No dá sa na to pozrieť aj opačne – ako na priestor na zlepšenie. Obaja predchádzajúci obhajcovia titulu totiž zažili prepad produktivity: Liverpool klesol z 86 gólov na 63, City z 96 na 72. Optimistický pohľad hovorí, že Arsenal by mal byť schopný svoje minuloročné číslo prekonať pomerne ľahko.
Okrem toho, že Saka a Kai Havertz zostanú zdraví, sa ponúka cesta cez prestupový trh. Klub tento rok urobil jeden veľký ťah – za 75 miliónov libier (približne 101 miliónov dolárov) priviedol z Newcastlu brazílskeho stredopoliara Bruna Guimarãesa. Okrem neho prišli ekvádorský obranca Piero Hincapié z Bayeru Leverkusen (po úspešnom minuloročnom hosťovaní), grécky krídelník Christos Tzolis z Club Brugge a bývalý brankár Leedsu Illan Meslier ako náhradník za Davida Rayu.
Guimarães je ďalším posilnením stredu poľa, ktorý bol už aj predtým s Riceom, Ödegaardom, Merinom, Ezem, Zubimendim a Myles Lewis-Skellym jednou z najsilnejších zložiek kádra. Pokiaľ ide o „lepších jednotlivcov“, o ktorých Arteta hovoril, na vrchole zoznamu bol Vinícius Júnior. Získať ho bol vždy len málo pravdepodobný scenár, čo sa aj potvrdilo – Brazílčan si minulý týždeň podpísal v Realo Madrid novú šesťročnú zmluvu. Samotný pokus o jeho príchod však naznačuje, akého hráča by si Arteta k svojmu majstrovskému kádru najradšej pridal – svetovú triedu na krídle, hráča vo veku 26 rokov, teda blízko vrcholu kariéry.
To sa ľahšie povie, než urobí, najmä v čase, keď sú najlepší útoční hráči sústredení len v hŕstke klubov. Aj keby Arsenal získal krídelníka PSG Bradleyho Barcolu alebo útočníka Atlética Madrid Álvareza, ťažko by sa jeho útočné možnosti dali porovnávať s Barcelonou, Realom Madrid, Bayernom či PSG. Zameranie na ľavé krídlo dáva zmysel vzhľadom na odchod Trossarda do Besiktasu a neistotu okolo Gabriela Martinelliho, ktorý nenadviazal na svoj sľubný začiatok. Ak bol ale Vinícius plánom A, jasný plán B chýba – Anthony Gordon a Morgan Rogers zamierili do Barcelony, respektíve Chelsea, Yan Diomande je už spoluhráčom Viníciusa v Madride a záujem o Kenana Yildiza odmietol Juventus.
Dalo by sa argumentovať, že ktokoľvek z útočníkov Arsenalu môže túto sezónu podať výraznejší výkon – za predpokladu zdravia Havertza a Saku, lepšej integrácie Gyökeresa a Ezeho a ďalšieho rastu mladých Ethana Nwaneriho a Maxa Dowmana. Predaj 31-ročného Trossarda mohol prekvapiť vzhľadom na jeho prínos k titulu, no logika nahradiť ho o sedem rokov mladším Tzolisom, ktorý už v prípravných zápasoch ukázal záblesky kvality, dáva zmysel.
Napriek tomu by si človek na Artetovom mieste želal viac. Po neúspešnom, no odvážnom pokuse o Viníciusa je logické, že bude hľadať ďalšie posilnenie útoku, ak sa na trhu objaví „ten správny hráč, ktorý nás môže výrazne zlepšiť“, ako sám povedal.
Poučenie z minulosti
Pri budovaní na úspechu titulu neexistuje jednotný recept. Počas šiestich titulov City za sedem sezón boli letá, keď priviedli len jednu či dve veľké posily (Riyad Mahrez v 2018, Rodri a João Cancelo v 2019, Jack Grealish v 2021), inokedy až štyri (Guardiol, Nunes, Kovačić, Doku v roku 2023). Po štvrtom titule v rade zas podpísali len dvoch hráčov do prvého tímu.
Liverpoolu sa zase nedá vyčítať pasivita – skôr naopak. Vlani minuli takmer 450 miliónov libier na deväť posíl vrátane Floriana Wirtza, Alexandra Isaka a Huga Ekitikeho, no zároveň predali dôležitých hráčov, stratili rovnováhu a v niektorých smeroch pôsobili slabšie než rok predtým. K tomu sa pridala nevyčísliteľná strata po tragickej smrti Diogo Joty. Nasledoval ťažký ročník, v ktorom aj len piate miesto a postup do Ligy majstrov nestačili na záchranu pozície trénera Arnea Slota.
Základy Arsenalu vyzerajú pevnejšie. V majstrovskom kádri boli len traja tridsiatnici – náhradný brankár Kepa Arrizabalaga, stredopoliar Christian Nørgaard (medzičasom predaný do Evertonu) a Trossard. Jadro tímu má medzi 23 a 29 rokmi, čo robí z príchodu 29-ročného Guimarãesa skôr rozumný ťah než krátkozraké riešenie. Napriek občasným obavám o chrbát Williama Saliby či slabiny Saku pôsobí káder fyzicky pripravený pokračovať v raste.
Nároky – fyzické aj psychické – však budú obrovské. Nielen po náročnom mundiale, na ktorom až do posledného víkendu hrali Raya, Zubimendi, Merino (Španielsko), Rice, Eze, Saka a Madueke (Anglicko), pre čo sa do letnej prípravy zapojili až v pondelok, ale aj po viacročnom úsilí dostať Arsenal späť na vrchol azda najnáročnejšej ligy na svete.
Podobne ako titul Liverpoolu pod Jürgenom Kloppom v roku 2020, aj triumf Arsenalu bol vyvrcholením piatich rokov takmer nepretržitého napredovania. Oba tímy tesne obsadili druhé miesto za City v sezónach, v ktorých urobili máločo zle – Arsenal v ročníku 2023/24 s 89 bodmi, Liverpool s 97, resp. 92 bodmi.
V oboch prípadoch pôsobil zisk titulu ako koniec dlhej cesty. Skutočnou výzvou pre každého majstra je, aby to nebol aj koniec cyklu úspechu – teda zbaviť sa akejkoľvek únavy a nájsť rovnakú energiu a ducha, vďaka ktorým sa stal šampiónom.
To sa ľahšie povie, než urobí. V ére Premier League titul obhájili len United pod Fergusonom (šesťkrát), Chelsea Josého Mourinha (raz) a City Guardiolu (štyrikrát). Veľkým tímom ako Arsenal Arséna Wengera či Liverpool Kloppa sa to nikdy nepodarilo.
Je dnešný Arsenal Artetu „veľkým tímom“? Jeho stabilita v Premier League za posledné štyri sezóny (84, 89, 74 a 85 bodov) aj v Lige majstrov za posledné dve (semifinále, potom finále) si zaslúži uznanie, no priestor na zlepšenie jednoznačne existuje. Nie je náhoda, že Arteta hovorí o posune na „inú úroveň“ a potrebe „lepších jednotlivcov“.
Veľa bude závisieť od postoja, túžby, hladu – od toho pohľadu v očiach, o ktorom hovoril Arteta rovnako ako predtým Ferguson či Guardiola. Väčšina z toho musí prísť zvnútra. No zdá sa nepopierateľné, že ak si chce Arsenal vytvoriť čo najlepšiu šancu nadviazať na minuloročný úspech, potrebuje kvalitu v útoku.
Áno, veľa sa dá vyčítať z očí – no nové tváre dokážu byť rovnako dôležité, keď ide o udržanie čerstvosti, zvyšovanie nárokov a posúvanie tímu vpred z pozície sily.
