Na prvý pohľad je to jednoznačné. Montreal Canadiens majú päť mladých kľúčových hráčov – Nicka Suzukiho, Colea Caufielda, Lanea Hutsona, Juraja Slafkovského a Ivana Demidova – podpísaných na dlhodobých kontraktoch za sumy, ktoré sú vzhľadom na ich kvalitu veľmi priaznivé.
Montreal tak má pod kontrolou elitného centra, 50-gólového strelca, potenciálneho kandidáta na Norris Trophy a dvoch mimoriadne talentovaných mladých útočníkov. A to všetko za výrazne nižšie náklady, než by dnes stáli podobne kvalitní hráči.
Z pohľadu platového stropu je to obrovská výhoda.
Ale je tu jeden problém: samotní hráči vedia, že podpísali pod trhovou hodnotou.
Platový strop NHL rastie a počas najbližších rokov sa bude rozdiel medzi ich kontraktmi a reálnou hodnotou ešte zväčšovať. Keď sa neustále objavujú v rebríčkoch „najlepších kontraktov v NHL“, v podstate to znamená, že zarábajú menej, než by mohli.
Samozrejme, nikto z nich nebude žiť v chudobe. Ale profesionálni športovci chcú byť zaplatení podľa svojej hodnoty rovnako ako ktokoľvek iný.
A potom príde ďalšia otázka: čo Montreal urobí s ušetrenými peniazmi?
Ak ich minie na predražených hráčov do hĺbky zostavy, veľa tým nezíska. Ak ich použije na veľkú posilu z trhu voľných hráčov, môže vzniknúť zvláštna situácia – domáce hviezdy budú sledovať, ako nový hráč dostane obrovský kontrakt, zatiaľ čo ony samy podpísali výrazne lacnejšie.
Najlepším riešením je jednoduché: vyhrávať.
Ak Canadiens začnú bojovať o Stanley Cup, všetky tieto otázky pravdepodobne zmiznú. Ak však úspech nepríde, mladí hráči môžu časom začať premýšľať, či sa pri svojich zmluvách nepredali príliš lacno.
Predaj Rona Francisa bol začiatkom konca hokeja v Hartforde
Nie tak celkom.
Odchod Hartfordu z NHL bol predovšetkým otázkou ekonomiky a veľkosti trhu. Mesto nikdy nemalo tím v MLB, NBA ani NFL a problémom bol jednoducho nedostatočne veľký trh pre moderný profesionálny šport.
To však neznamená, že výmena Rona Francisa za Johna Cullena nebola zaujímavá.
Dnes je tento trejd často označovaný za jednu z najhorších výmen v histórii NHL. Lenže vtedajšia realita bola trochu iná.
Cullen bol mladší hráč, ktorý smeroval k sezóne so 110 bodmi. Francis bol síce kvalitný center, ale v tom momente nemal za sebou takú produktivitu, akú neskôr dosiahol.
Problém Hartfordu spočíval v tom, že Cullen mal po výmene iba jednu slušnú sezónu, zatiaľ čo Francis neskôr v Pittsburghu naplno rozkvitol. Nazbieral viacero stobodových sezón a napokon si vybudoval status legendy NHL.
Spätný pohľad preto robí z trejdu katastrofu.
Lenže existuje rozdiel medzi zlou výmenou v momente, keď sa uskutoční, a výmenou, ktorá sa jednoducho neskôr ukáže ako nevydarená.
Francisov trejd patrí skôr do druhej kategórie. Hartford mal v čase výmeny dôvody, pre ktoré dával zmysel.
Trest za vyhodenie puku cez ochranné sklo je zlý pre hokej
Naopak. Je to fantastické pravidlo.
Aspoň pre jedného unaveného fanúšika NHL.
Kritici tvrdia, že nedáva zmysel trestať hráča za puk vystrelený mimo ihriska, keď obyčajné vyhodenie puku cez celú dĺžku klziska môže skončiť iba zakázaným uvoľnením.
Pravidlá sú navyše niekedy absurdné – záleží na tom, kam presne puk smeruje a ako sa dostane mimo hry.
Lenže s pribúdajúcim vekom začína mať toto pravidlo úplne inú výhodu.
Preruší hru.
A keď sledujete NHL a práve potrebujete odbehnúť na toaletu, dlhá porada rozhodcov, opakované zábery a prípadná trenérska výzva sú ideálne.
Kým sa rozhodcovia dohodnú, či puk preletel cez sklo spôsobom, ktorý znamená trest, fanúšik má dostatok času na návštevu kuchyne, toalety alebo pokojne aj na vybavenie osobných záležitostí.
Takže možno je pravidlo nezmyselné.
Ale z pohľadu starnúceho fanúšika?
Jedno z najlepších pravidiel, aké NHL má.
Dylan Larkin sa na Red Wings nevykašľal
Práve naopak. Možno iba odmietol žiť v ilúzii.
Ak sa pozrieme na tímy, ktoré v posledných rokoch bojujú o Stanley Cup, takmer vždy v ich strede nájdeme elitného centra. Colorado má Nathana MacKinnona, Florida Aleksandra Barkova, Edmonton Connora McDavida s Leonom Draisaitlom a Vegas Jacka Eichela.
Detroit takúto hviezdu na pozícii centra jednoducho nemá.
Larkin je kvalitný hráč a kapitán, no jeho produktivita sa už niekoľko rokov nedostala nad hranicu 70 bodov. Nikdy nezískal hlas v hlasovaní o Hart Trophy ani v hlasovaní o najlepšiu zostavu play-off.
Red Wings pritom majú zaujímavé kúsky – obrancu kalibru Norris Trophy, 40-gólového krídelníka a mladých hráčov s potenciálom.
Ale bez elitného centra je cesta k Stanley Cupu mimoriadne komplikovaná.
Preto možno Larkin neurobil nič iné, než že sa na situáciu pozrel realisticky.
Detroit potrebuje viac než len dobrého kapitána. Potrebuje skutočnú superhviezdu v strede útoku.
A pokiaľ ju nenájde, môže sa z ambiciózneho projektu stať ďalší tím, ktorý bude každý rok hovoriť o play-off, no nikdy sa nedostane dostatočne ďaleko.
